Pár dní predtým .
„Doniesli sme mu nejaké veci" - vo vyšetrovni nám strká do rúk tašku príbuzenstvo
„Veď mu ich odneste...choďte ho pozrieť" - zaváhanie.Ten druhý mikne plecami a ja už v tom vychádzam na chodbu a pohľadom naznačujem, aby išli za mnou.
( Poznám tie pocity, to váhanie. Nezažívam to prvýkrát. Ich strach. Stretnutie s niekým kto v blízkej dobe iba „bol". Ale vačšinou tie „zlé" pocity pominú. Budem tam s nimi.)
Už od dverí oslovím pacienta - „pán C., hajáme?" podídem k nemu, chytím mu hlavu do rúk a naprávam mu ju, aby videl pred seba.
Chytí ma za ruku, bledučkomodré oči sa usmejú a lícne jamky počiarkajú vrásky. Nemusíme si veľa povedať - „my predsa vieme".
„Máte tu návštevu, príšli Vás pozrieť..." obzriem sa a príbuzenstvo stojí za rohom konča postele.
Pomaly sleduje môj pohľad. Nikoho nevidí.
„Koho?" pošepká.
Do mňa vstúpa hnev nevôle.Otočím sa k príbuzným a vravím im, nech idú bližšie.
Postavia sa k nohám pacienta.
„Ja neviem môj zlatý, ja ich nepoznám..." ...a som rada,že ich nepoznám - pomyslím si, ale poviem „Poďte bližšie predsa, nech Vás aspoň vidí"
Pristúpia k nemu.
Pozerajú na seba.
Púšťam ruku, ktorej sa nikto iný nechopí a odchádzam ďalej od postele.
Počujem, že pán C. niečo šepká, rodina sa zmätene obzerá.
„Niečo Vám hovorí, nakloňte sa bližšie" a radšej odchádzam.Ostáva tam kolegyňa, ktorá vymieňa prádlo na susednej posteli a sleduje situáciu.
Po chvíly prichádza za mnou „ To čo je. Vyžeň ich. Niečo im vravel a tá jeho dcéra, že zavolaj sestričku, že niečo chce".
Odišli, nevyužili času posledných slov. Vysvetlenia, ospravedlnenia, pochopenia, vyjadrenia,čo jeden pre druhého znamenal.
Namiesto úprimných prítomných chviľ, prijímame dlhotrvajúce pocity samoty, opustenosti, smútku a spomienok.
Pre vlastnú slabosť opúšťame ľudi, ktorí nám boli všetkým a ktorým sme boli všetkým my.