Ako sa plače na onkológii

Autor: Svetlana Schubertová | 27.10.2013 o 17:30 | (upravené 27.10.2013 o 18:12) Karma článku: 15,53 | Prečítané:  2379x

Plač je prejavom rôznych pocitov- smiechu, bolesti, smútku, strachu, zúfalstva.   Ani jeden z týchto foriem plaču nie je u nás na oddelení ojedinelý.

 svetlana schubertová

Ťažko mi bude vybrať ten prvý ,ale asi to bude ten, ktorý je najčerstvejší.

Vošla som na izbu, kde ležali dve pacientky. Pozdravili sme sa, každá každej sme sa opýtali ako sa máme, čo nové a čo v noci. Vedela som, že v noci v susednej izbe zomrela jedna pani a ako to väčšinou býva, treba predsa informovať toho, čo tam nebol. Teda , nebola som tam ja.

Obidve začali rozprávať o tej pani, kedy prišla a ako vyzerala a že jedna z nich jej ešte hodinu predtým nalievala do pohára vodu. A zrazu zomrela. Nečakane.

Jedna z pacientiek sa rozplakala a druhá sa ma začala pýtať na môj názor na smrť. Tá, ktorá plakala sa smrti bojí -je ešte mladučká, druhú skôr smrť zaujímala a vyzerala, že keď to príde, že ju prijme.

Ďalší plač je plač zomierajúceho. Keď jeho vedomie funguje , ale telo už nevládze. Oči pozerajú do prázdna a slzy mäkko stekajú po tvári. Chce povedať, chce vyjadriť, ale už to nejde. Stojíme pri ňom, hladkáme ho po hlave, držíme za ruku.

Dýchanie pomaličky dostáva dlhšie prestávky.

Plač pacienta, ktorý odchádza domov. Niektorí naši pacienti, ktorí sú u nás hospitalizovaní dlhšie, nechcú ísť domov. Pre nich sme sa rodinou stali my a domovom nemocničná izba.

Plačú a objímajú nás až nevieme, či plakať s nimi, alebo sa smiať.

Plač strachu nepoznaného. Čo keď prídu bolesti? Čo je to za vyšetrenie? Čo ma čaká?

U nás sa na otázky odpovedá a snažíme sa predchádzať plaču tejto formy.

Rozlúčky príbuzných so zomrelým, tiež neberieme na ľahkú váhu. Tichý plač, alebo hlasný nárek. Naše potrasenie ruky, objatie, povzbudenie.

Kto sa chce rozlúčiť s mŕtvym, odprevadíme na izbu, spýtame sa, či chce príbuzného vidieť, až potom telo odkrývame. Len tvár. Spokojnú, uvoľnenú, tichú a tým často zmenenú.

Chytľavý smiech sa ozýva chodbou a každého koho „stretne“ núti do úsmevu. Naši milí sedia na posteli a rozprávajú si zážitky z vojny. Slzy si zlizujú z pier a rukami široko gestikulujú. Ťahajú do prítomnosti pocity a zážitky z minulosti.

Potlačiť prítomnosť. Prekonať seba.

Emócie sa točia chodbou a izbami a tvoria špirálu života.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.


Už ste čítali?