Sestra a pacient sú priatelia- časť štvrtá : Život nekončí ...

Autor: Svetlana Schubertová | 17.10.2013 o 19:33 | (upravené 17.10.2013 o 21:24) Karma článku: 11,48 | Prečítané:  1106x

Uvedomenie si nebolí, uvedomenie si prekvapuje. Vchádzam do izby, zdravím, tichými hlasmi mi prichádzajú odpovede na pozdrav. Moji priatelia sedia na posteli, tichučko sa rozprávali o nepokojnej noci na vedľajšej izbe. V ich izbe je šero a cítiť v nej  ťažobu pocitov. V očiach sa zračia otázky. (Ale prečo to nepovedia nahlas?)

Idem k balkónu a otváram ho dokorán .Do izby sa vplazí svieži vzduch, ale aj chrapot dychu od vedľa. Chrapot, zachrčanie a ticho ...chrapot, zachrčanie a ticho...

„v noci sa tam vaša kolegyňa, ale nabehala...“ skúšajú sa dostať k odpovediam

„no áno, keď je treba....“

Oni dvaja dnes odchádzajú domov. Ale ich spolubojovníci zo susednej izby už pravdepodobne domov nepôjdu.

Zachrčanie, buchot.... utekám vedľa. Priateľ na strednej posteli sa snaží vyliezť cez zábrany po bokoch.

„dobré ránko, kdeže sme sa vybrali?“

„o tretej som nespal“

Priateľ je dezorientovaný. Narovnám ho v posteli, za chvíľu prídu kolegyne a umyjú ho.

Podám mu pohár čaju. Trochu si odpije a zatvorí oči.

Na vedľajšej posteli čaká na koniec statočný človek. Chrapčí a podvedome dýcham s ním. Jeho nádychu sa raz nedočkám.

Je to zvláštne a aj krásne spoznať osobu, vidieť ako funguje a zrazu si ju berie niečo iné. Sloboda. Za týmto priateľom chodí iba jedna dcéra, aj to iba málokedy. Ženu má nevládnu doma. On sa o ňu staral, dokiaľ ho choroba nepohltila skôr. Sivé oči včera odmietal otvoriť. Dnes sú otvorené. Iba otvorené.

Potichučky mu rozprávam, čo mi príde na jazyk.

Aj jeho sa chopia moje kolegyne a dajú ho do poriadku, poumývajú ho, ponaťahujú, ponatierajú ,pomasírujú, nasadia čistú plienku, vyumývajú ústa. Odsajeme hlieny a zabalíme nohy. Popodkladáme mu kostnaté miesta vankúšikmi. A zrazu sa stráca vo veľkej posteli, Zabalený, čistučký v bielej perine.

Naťahuje jednu ruku do prázdna. Zachytím mu ju a jemne mu ju mačkám, aby cítil, že nie je sám. Jeho oči sú prázdne.

Do izby vchádza priateľ , ktorý ide domov, Najprv nakukne hlava , potom vojde. Usmejem sa na neho, lúči sa so mnou, ale nespúšťa oči z osôbky, ktorú držím za ruku.

Snažím sa vyčítať z jeho chovania a pohľadu, či má strach, či sa snaží cítiť, čo cíti jeho spolubojovník v posteli, alebo čo cítim ja.

Smútok?

Šok?

Strach?

Uvedomenie si?

Prvý krok zvládol. Zvedavosť. Prišiel a ustál to. Neušiel. Je krásne mať statočných priateľov.

Každá životná energia vonia ináč .

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.


Už ste čítali?